CHERNOBYL
Vyšetrovanie černobyľskej jadrovej katastrofy bolo uzavreté s tým, že personál nerešpektoval bezpečnostné obmedzenia a predpisy. Jadrová havária v Černobyľskej atómovej elektrárni V.I. Lenina bola iba začiatkom následkov, ktoré prepísali nie len bezpečnostné parametre sovietskych elektrární, ale aj dejiny ľudstva. Z rozbitého a rozžeraveného reaktora 4. bloku elektrárne Černobyľ začala unikať rádioaktivita, ktorej dôsledkom bolo masívne rádioaktívne zamorenie bezprostredného, neskôr aj vzdialenejšieho okolia.
Aby sa zabránilo únikom rádioaktivity, bol reaktor behom najbližších dní a týždňov zasypávaný päť tisíc tonami zlúčenín bóru, dolomitu, piesku, hliny a olova. Toto bolo zhadzované z rýchlo prelietajúcich vrtuľníkov. Sypké materiály uhasili požiar grafitu a čiastočne absorbovali unikajúce rádioaktívne aerosóly. Dva týždne po havárii rozhodli sovietske úrady zakonzervovať celý havarovaný blok do tzv. sarkofágu, čo je betónový obal s vstavaným chladiacim systémom. Výbuch v jadrovej elektrárni Černobyľ vyniesol rádioaktívne látky do výšky okolo 1,5 kilometra. V tejto výške prúdil vzduch z juhovýchodu a tak vzniknutý rádioaktívny oblak odviaty nad Škandináviu. Túto preletel a po niekoľkých dňoch sa obrátil naspäť na Ukrajinu. Behom dňa havárie sa smer vetra nad Černobyľom zmenil smerom na západ.
Druhý kontaminovaný oblak preletel cez Poľsko, ponad Československo do Rakúska. Tam sa vzdušná vlna odrazila od Álp a vrátila sa nad Poľsko. Dnes už vieme, že nie je miesta na svete, kde by sa rádioaktivita z Černobyľu nedostala. Zamorené oblaky obehli celú zemeguľu. Najzasiahnutejšími oblasťami sveta sú Ukrajina a Bielorusko, ktoré z častí územia aj natrvalo evakuovali obyvateľstvo pre trvalé zamorenie. Pri zamorovaní mal veľký význam rádioaktívny jód. Ten má veľmi krátky polčas rozpadu a relatívne rýchlo po nehode sa prirodzeným spôsobom rozložil na neškodné látky. Rádioaktívne zamorenie dnes spôsobujú najmä prvky stroncium a cérium - majú polčas rozpadu 30 rokov. Budú teda zamorovať územie blízko jadrovej elektrárne ešte niekoľko rokov. Izotopy plutónia a amerícia budú prítomné na zasiahnutom území pravdepodobne až tisícky rokov. Majú však zanedbateľný príspevok k ožarovaniu ľudského organizmu.
